Článok ktorý vraví pravdu! Potápajte opatrne a bezpečne!

09.03.2017 15:08

Potápanie s dýchacími prístrojmi prináša so sebou okrem krásnych zážitkov  i množstvo rizík. Už samotné správne natlakovanie fliaš a manipulácia s nimi, vyžaduje určité skúsenosti. Ďalšie riziko so sebou prináša pobyt vo vode, ktorý si okrem plaveckých zručností vyžaduje napríklad aj schopnosť nespanikáriť, keď sa potápačovi z rôznych príčin stiahne maska z tváre, alebo príde k technickej závade na dýchacom prístroji a podobne. Iným veľmi podstatným faktorom je dodržiavanie dekompresných zastávok, správneho času vynorenia sa – tých faktorov, ktoré treba ovládať je veľmi veľa.

Rýchlokurzy potápania v rôznych letoviskách – hoci aj s vyškolenými profesionálmi sa iste môžu podpísať na príčinách mnohých nešťastí a v mnohých prípadoch by sa im aj dalo predchádzať. Potápanie je tiež súčasťou práce mnohých výskumníkov v najrôznejších vedných odboroch, ktorí občas tiež nemajú na kvalitnú prípravu dostatok času.

Záujemca o krásne podmorské zážitky – ktorý nemá dosť skúseností, ale iba odvahu nic netušiaceho – dať pozor, na čo má pamätať a čoho by sa mal vystríhať?

Rekreačné potápanie s dýchacím prístrojom je úžasnou voľnočasovou aktivitou – ľudský jedinec sa dokáže ponoriť do vodného prostredia, mora alebo sladkovodného jazera či rieky. A navyše v tomto prostredí zotrvať, v relatívnom bezpečí prebývať po niekoľko desiatok minút. No napokon sa človeku prichodí opäť vynoriť na hladinu, bez ohrozenia zdravia či života. A tu niekde začína každý jeden „potápačský“ príbeh...

Technika, psychika, zdravie...
Veľmi zjednodušene možno povedať, že na to, aby človek pod vodou prežil bez ujmy na zdraví, je potrebné zadosťučiniť akémusi symbolickému „trojuholníku bezpečného potápania“, vrcholy ktorého tvoria tieto priam kategorické imperatívy:
  • Dobrý zdravotný stav potápača a zodpovedajúci (zodpovedný) potápačský výcvik;
  • Používanie kvalitnej potápačskej techniky a dobrá znalosť jej funkcie či ovládania;
  • Poznanie daného vodného prostredia, v ktorom sa má uskutočniť ponor.

 

Dobrý zdravotný stav potápača je zásadnou podmienkou bezpečného prežitia pod vodou. Existuje celý rad akútnych ochorení či chronických porúch zdravotného stavu, ktoré záujemcu o potápanie dočasne alebo trvalo pre túto činnosť diskvalifikujú. Je to pochopiteľné: potápanie ako pobyt človeka v pretlaku pod vodou kladie na jeho organizmus osobitné nároky. Potápač musí dokázať zvládnuť pobyt pod vodou pri optimálnom zachovaní všetkých funkcií fyzických, psychických aj zmyslových. Potápač musí byť schopný priebežného vyrovnávania zmien tlaku v tele, jeho organizmus sa musí vedieť vysporiadať s problémami dekompresie pri výstupe z hĺbky, počas pobytu pod vodou si potápač musí zachovať dostatočnú psychickú bdelosť a rozvahu, nesmie podliehať skratovým či až panickým riešeniam krízových situácií pod vodou, ak sa takéto vyskytnú. O zdravotnej spôsobilosti k potápaniu by mal rozhodnúť športový alebo iný lekár, dobre orientovaný v medicínskej problematike potápania. Z aspektu hodnotenia zdravotnej spôsobilosti jedinca pre potápanie nie je teda na mieste jeho vlastné rozhodnutie typu „chcem a teda budem (sa potápať)“. Azda čitatelia týchto riadkov sami vnímajú nezodpovednosť takéhoto postoja voči sebe samému. Absolvovanie náležitých lekárskych vyšetrení a ich objektívne posúdenie lekárom pred začatím potápačského výcviku a opakovane aj v priebehu rokov potápačskej praxe je teda postupom nevyhnutným a jedine správnym

Jednorazový tréning nestačí

Potápačský výcvik je osobitnou kapitolou prípravy jedinca na ďalšiu potápačskú prax. Po 50 rokoch vlastnej praxe inštruktora potápania musím konštatovať, že potápačský výcvik orientovaný na „naučenie sa potápaniu“ pokladám za nedostatočný. Princípom a podstatou dobrého potápačského výcviku musí byť príprava jedinca na prežitie pod vodou, vrátane nácviku rôznych tiesňových až vyslovene kritických situácií, v ktorých si dobre pripravený potápač musí obvykle poradiť sám. Z uvedeného vyplýva, že kvalitný potápačský výcvik nemožno zodpovedne absolvovať v hotelovom bazéne s teplou vodou, dobrou viditeľnosťou a pevným dnom pod nohami – pokiaľ možno za jeden až dva dni pobytu na dovolenke pri mori. Tu sa možno naučiť len dýchať z prístroja pod vodou, pričom takto „vyškolený“ potápač je vysoko rizikový... pre seba aj pre iných. Isteže, existuje tiež opačný prístup k potápačskému výcviku. Reprezentovaný je inštruktorom typu „macho“ s vysoko nastavenou hodnotou vlastného ega, ktorý vedie výcvik v intenciách prípravy americkej námornej pechoty. Na konci takéhoto „výcviku“ zostane skupina deprimovaných, nepochopených, vyčerpaných a znechutených jedincov, ktorí sa potápať v živote nebudú... Vždy tvrdím, že s učiteľom potápania sa treba spoznať už na suchu, zo suchozemskej komunikácie je potrebné odhadnúť mieru jeho schopností nielen sa potápať, ale vôbec učiť potápanie iných, mieru jeho empatie, vcítenia sa a porozumenia problémom, ktoré individuálne u účastníkov potápačského kurzu s určitosťou vzniknú. Tvrdím tiež, po osobných skúsenostiach, že výučba potápania je „tvrdá rehoľa“, pričom sa v osobnosti inštruktora potápania musí tiahnuť neviditeľná Ariadnina nitka citu a porozumenia nielen životnému prostrediu pod vodou, no aj pochopenia problémov tých, ktorí na dvere úžasného vodného živlu zatiaľ iba nesmelo klopú. Vodný svet nás príjme vtedy, keď do neho budeme vstupovať s pokorou, vedomí si svojich suchozemských nedostatkov a slabostí, avšak vyzbrojení dobrými vedomosťami a praktickými znalosťami, ktoré nám odovzdal človek, ktorého sme si ako sprievodcu na tejto ceste sami vybrali – dobrý učiteľ či učiteľka potápania. Vtedy bude naše potápanie postupne čoraz bezpečnejšie, pod vodou sa nám začnú otvárať oči a dostane sa nám veľkého poznania – nielen sveta pod vodou, ale aj seba samých.

A pamätajme: adrenalín pod vodu nepatrí!

Späť